Vďaka svojmu zloženiu by sa opuka nemala nikdy omietať cementovými a vápennocementovými omietkami s vysokým obsahom cementu, a to preto, že s cementom zle reaguje. To má potom za následok, že nám omietka odpadne. Sú prípady, kde chemická reakcia odtrhla dokonca až 3 cm opuky. Rovnaký problém by mohol nastať aj v prípade pieskovcov, ale v týchto prípadoch záleží vždy na kvalite pieskovca. Niektoré pieskovce, napríklad pražské, s tým problém nemajú, ale pieskovce ťažené ďalej na východ, majú riziko väčšie. Vo finále potom rozhoduje množstvo cementu v malte, do 3-4% by problém nastať nemal. Čo nám teda zostáva? Odpoveď je vcelku jednoznačná – musia sa omietať iba materiály, ktoré sú na báze vápna a ktoré sú maximálne difúzne otvorené. Pri omietaní opuky sa musí brať ohľad aj na vlhkosť, pretože opuka by mala mať určitú tzv. pracovnú vlhkosť. V niektorých prípadoch totiž, keď sa opuka omietne a vykonávajú sa opatrenia, aby murivo nebolo vlhké, môže dôjsť k zmene vlhkostných pomerov vo vnútri kameňa a ten začne následne zosychať. Nakoniec môže v niektorých takýchto prípadoch aj praskať a mrviť sa.

Teoreticky je to možné, ale musí sa vopred posúdiť pevnosť a prídržnosť všetkých následných vrstiev. Tu platí vždy pravidlo, že smerom od muriva, kde musí byť prídržnosť a pevnosť najväčšia, musí byť každá ďalšia vrstva mäkšia, a to až k povrchovej omietke, ktorá bude najmäkšia. Konkrétne postupujeme takto: opuku musíme najprv celoplošne odseparovať vápenným postrekom (Cemix 2750) v hrúbke 3-4 mm, ktorý má pevnosť CSII. Postrek sa však musí nechať dlhšiu dobu vyzrieť. Až potom je možné aplikovať vápennocementovú omietku nižších pevností.

Pokiaľ ale, naozaj chceme omietať opuku bez akéhokoľvek rizika, tak jedine s použitím vápenných materiálov.