Existujú potery buď na báze cementu alebo na báze síranu vápenatého, teda anhydritu. Oba materiály spolu majú veľa spoločného, v niektorých parametroch sa ale zásadne odlišujú. Anhydritový poter umožňuje rýchle vysušovanie a nezmršťuje sa. Cementový poter vyžaduje pozvoľné vysušovanie, oproti anhydritu je ale vhodný aj pre vlhké a nevetrané priestory.
Najväčšou mierou rozhodne pri výbere medzi cementom a anhydritom budúce používanie miestnosti, v ktorej sa podlaha realizuje. Ak počítame s trvalou vlhkosťou v miestnosti, cement bude oveľa istejšia voľba, pretože vyzretý anhydrit nesmie prísť do kontaktu s vodou, inak stráca pevnosť a mäkne, čo sa môže nepríjemne prepísať do podlahovej krytiny. Viac o aplikácii anhydritu napríklad v kúpeľni si môžete prečítať v samostatnom texte.
Po aplikácii poteru musíme pamätať na časové možnosti a spôsob, akým sa o podlahu môžeme a chceme postarať. Cementový poter síce obsahuje menej vody pri spracovaní, ale treba veľmi starostlivo dohliadať na rýchlosť jeho vysúšania. Po prvé pri rýchlom vysušovaní praská a krúti sa, za druhé rýchle vysychanie cementového poteru v počiatočnom štádiu môže mať za následok jeho tzv. zhorenie, čo znamená, že cementové zrno zahydratuje len povrchovo alebo vôbec, a materiál sa (už nikdy!) nespojí.
Anhydrit, hoci obsahuje viac vody, môže vysychať (a to aj nútene) oveľa rýchlejšie. Ak máme napríklad v skladbe podlahové vykurovanie, je možné ho pustiť, aby sme tak urýchlili vysychanie už po siedmich dňoch. Pri cemente je nutné počkať 28 dní. Na druhej strane, pokiaľ podlahové vykurovanie v skladbe zabudované nie je, môže anhydritový poter vysychať veľmi dlho. V zimných mesiacoch treba aj pol roka.
Veľký rozdiel medzi cementovým a anhydritovým poterom je najmä vo veľkostiach dilatačných celkov (to sú menšie časti oddelené od celku dilatačnými škárami). Pri cementovom potere je treba dilatovať každý úsek o veľkosti 3 x 3 metre v prípade podlahového kúrenia, a úsek o veľkosti 6 x 6 metrov tam, kde v skladbe podlahové kúrenie nie je.
Anhydrit sa dilatuje tzv. na celok. Z dôvodu prerušenia akustických mostov by tým celkom mala byť vždy jedna miestnosť, pričom dilatácia sa robí v mieste dverí. Umožňuje minimalizovať prenos zvukov medzi miestnosťami a tým zvyšuje akustický komfort. Pri správnom vykonaní dilatácie sa tak minimalizuje prenos hluku a zvukové izolácie sú účinnejšie. Avšak anhydritový poter zvládne bez toho, aby popraskal, napríklad aj úsek 200 metrov, preto sa v praxi bohužiaľ často na dilatácie medzi miestnosťami zabúda. Pritom prerušenie poteru (dilatácia) v mieste prahu značne prispieva aj k obmedzeniu šírenia kročajového hluku z miestnosti do miestnosti.
Ďalším rozdielom medzi cementovým a anhydritovým poterom je vo vystužovaní.
Pri cementovom potere sa pomerne často používa výstužná karí sieť (zváraná sieť z rebierkových tyčí z betonárskej ocele), ktorá pri menších hrúbkach pomáha pri zmršťovaní a poter potom toľko nepraská. Naopak anhydrit väčšinou vystužiť nepotrebuje. Pokiaľ je to z nejakého dôvodu nutné, potom je potrebné použiť výstužnú sieť z nerezu, aby nedochádzalo ku korózii.
U anhydritových zmesí je treba dať tiež pozor a zamedziť styku anhydritu
s hliníkom. Napríklad pri aplikácii podlahového vykurovania sa niekedy používajú reflexné hliníkové fólie. Tie buď musia mať už z výroby aplikovanú polyetylénovú fóliu, alebo sa medzi hliník a anhydrit musí pridať ďalšia separačná vrstva. Inak okamžite dôjde k chemickej reakcii medzi hliníkom a síranmi v anhydrite, reflexná hliníková fólia sa „rozpustí“, a navyše sa na povrchu vytvoria krátery po bublinách.
